Vošiel si. Tak predsa. V chodbe sa musíš skrčiť, postupne až na kolená. Všade bola tma, temno, ticho... Máš stiesnený pocit. Nad sebou cítiš masu kameňov, ktorá ťa núti postupovať pomaly. Cesta je dlhá a skoro stále vedie rovno. Ubehne nejaký čas... Zrazu len zacítiš, že už sa chrbtom neopieraš o strop, a ramená sa ti netrú o steny. Je to jasné. Nachádzaš sa vo väčšom priestore, ale stále je tu tma. Môžeš sa otočiť, konečne máš na to miesto. Alebo pôjdeš ďalej?